Navigácia

Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
31 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31 1 2 3

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

Anketa

Triedite odpad?

Celkom hlasov:
69
Hlasovanie začalo:
8. 10. 2018
Hlasovanie končí:
neobmedzené

Hlasujte kliknutím na jednu z možností

Separovaný zber

Separovaný zber

Obecná knižnica Vrbov

Knižnica – otváracie hodiny:

UTOROK:  12:30 h – 18:00h
ŠTVRTOK: 12:30 h – 18:00 h

Kontakt: 0903779376

Telefónny kontakt

Lekár pre dospelých: MUDr. Ježík

052/4592127

Lekár pre deti a dorast MUDr. Ježíková

052/4684181

Dátum a čas

Dnes je utorok, 22.1.2019, 7:01:08

Cintorín

Obsah

História


Vrbov pred 1. písomnou zmienkou

Obec Vrbov, ako je známe, sa prvýkrát písomne spomína v roku 1251. Týmto rokom sa skutočne začali písať jej dejiny. Tak ako pre celý Spiš, aj pre priestor v okolí Vrbova platí všeobecný poznatok, že táto časť Slovenska pod Tatrami bola už od staršej doby kamennej až po stredovek nepretržite osídlená. Už od konca minulého stor. najviac pozornosti vzbudzovala poloha Hrad-Burg, ktorá je juhovýchodne od obce, neďaleko dôležitej stredovekej cesty v okolí kóty 845,4 m n. m. V polohe Vysoký výhon sa našli pamiatky po rozrušených príbytkoch s ohniskami a v ich blízkosti sa koncentrovali najmä črepy z hlinených nádob z neolitu-mladšej doby kamennej(okolo 4000 rokov pred Kr.), ale aj črepy zo slovanských hrncov z 9.-10. stor. po Kr. Na severovýchodnom svahu kopca Kosov kruh, teda v polohe Pod Kosovým kruhom II sa zistilo, že plocha s rozlohou asi 5000 m2 bola takisto osidlená v mladšej dobe kamennej. Juhovýchodne od obce v polohe Dubový chrbát na pravom brehu Horného potoka na ploche okolo 3000 m2 sa nachádza sídlisko z mladšej doby rímskej(3. a 4. stor. po Kr.). V zárezoch poľných ciest sa v piatich polohách zistili porušené praveké zemnicové príbytky. Pri jednom sa našla železná troska, ktorá nás vedie k predpokladu, že v tejto polohe sa v dobe rímskej tavila železná ruda. Predpokladáme, že najstaršie jadro stredovekej obce, teda obce pred 13. stor., bolo juhovýchodne od rímskokat. farského kostola sv. Serváca. Podľa mnohých analogických situácií v iných obciach a mestách na Spiši môžeme takmer s istotou predpokladať, že slovenská veľkomoravská a poveľkomoravská dedina v listinách pomenovaná ako Werbew bola práve niekde v tejto polohe. Pravekí obyvatelia a nositelia mladšej volútovej, bukovohorskej a želiezovskej kultúry tu už tekmer pred 7000. rokmi začali kultivovať pôdu a zasiali do nej prvé zrnká obilia. Je nesporné, že zistenie polôh, ktoré Slovania osídľovali už v čase Veľkomoravskej ríše dokazuje, že súčasný i stredoveký Vrbov začínal svoju existenciu ako slovanské sídlisko a že spolu s ďalšími desiatkami slovanských veľkomoravských dedín a hradísk na Čingove v Slovenskom raji a na Dreveníku pri Spišskom Podhradí boli súčasťou Veľkej Moravy už od prvej polovice 9. stor.

Obec Vrbov vznikla v 13. Storočí, leží v juhovýchodnej časti Popradskej kotliny, v pohorí Levočských vrchov. Vo zvlnenom teréne Popradskej kotliny je historické jadro situované na návrší , čím je zvýraznená dominantnosť architektúry kostola, zvonice a Immaculaty. Južne od sídla sa nachádzajú vodné plochy rybníkov. Ich estetické a rekreačné pôsobenie je minimálne, majú len hospodársky význam – chov rýb. V širšom krajinnom zázemí je nutné spomenúť Východné Tatry, ktoré okrem zaujímavej optickej kulisy, ktorú poskytujú sídlu, majú aj veľký význam pre rekreačný areál. Obec poskytuje návštevníkom Tatier doplnkovú atraktivitu – geotermálne kúpalisko.

História a kultúra
Obec Vrbov, ako je známe, sa prvýkrát písomne spomína v roku 1251. Týmto rokom sa skutočne začali písať jej dejiny. Na svetlo dejín vstupuje Vrbov v roku 1251, keď sa jeho meno – Werbew – spomína v listine Bela IV. V neskorších rokoch sa Vrbov spomína pod menami Werbew, Verben, Berben alebo Virbo. Pod menom Villa Menardi, ktoré prevzali Nemci i Maďari, sa prvýkrát spomína len v roku 1268. Veľmi významnou udalosťou pre dejiny Spiša bola nemecká kolonizácia, ktorá prebiehala najmä v 12. A 13. Storočí. Rozhodujúci význam mala skutočnosť, že prisťahovalci – hostia – dostávali od uhorských panovníkov zvláštne výsady, ktoré z nich robili slobodných ľudí. Na druhej strane privilégiá im umožňovali využívanie pôdy i chotára vrátane banskej činnosti, veľmi širokú svetskú i cirkevnú samosprávu, ako aj používanie vlastného práva a ochranu pred úradníkmi a funkcionármi župy i kráľa. K tomu postupne dostávali ešte ďalšie výsady, najmä obchodné a colné, čo im umožňovalo skutočne slobodný rozvoj. Na Spiši bolo dôležité, že privilégiá hostí sa vzťahovali nielen na Nemcov, ale aj na ostatné obyvateľstvo obcí, s ktorým spoločne žili, teda aj na Slovákov. Tak sa vlastne naše bývalé dediny, podriadené zemepánom, premenili na slobodné mestečká. Stávalo sa to tak, že nemeckí kolonisti starú slovenskú obec buď dosídlili, alebo sa usadili tesne pri nej a založili si vlastnú obec , ktorá v 60. – 70. Rokoch 13. Storočia splynula so slovenskou dedinou. Pri tom Nemci dali Slovákom výsady, Slováci im zasa umožnili používať vlastný chotár. Takým spôsobom sa aj slovenský Vrbov zmenil na stredoveké slobodné mestečko. Nedá sa presne povedať, či sa Nemci usadili v samotnej obci a ju len dosídlili, alebo, čo je pravdepodobnejšie, si tesne pri nej založili samostatnú Menhardovu Dedinu – Villa Menhardi, ktorá so starým Vrbovom splynula okolo roku 1260. Proces splývania sa určite veľmi urýchlil po roku 1271, keď spišskí Nemci dostali veľké privilégium. Vidieť to aj z toho, že v potvrdení tohto veľkého privilégia v roku 1317 sa Vrbov spomína ako „Vila Meynhardi quae Virbo appelatur“ – Meynhardova Dedina, ktorá sa nazýva Vrbov.
Uvedené privilégium premenilo Vrbov na slobodné mestečko. Občania si každoročne mohli voliť richtára a mestskú radu, ktorí rozhodovali nielen vo všetkých administratívnych veciach, ale vykonávali aj nižšie súdnictvo. Ako základ pre súdnictvo slúžilo zvláštne spišské právo, ktoré bolo v roku 1380 spísané a je známe pod menom Zipser Willkur.

Pravda, významnejšie trestné i občianske veci riešil najvyšší spišský súd, ktorý tvoril ročne volený spoločný richtár všetkých spišských mestečiek, zvaný gróf so svojou radou. Tú tvorili richtári všetkých spišských mestečiek. Tak sa Vrbov, s prevládajúcim slovenským obyvateľstvom, stal súčasťou Spoločenstva spišských Sasov, neskoršej Provincie XXIV spišských miest. V roku 1412 bol Vrbov na šiestom mieste spomedzi trinástich vtedy poľským kráľom zálohovaných spišských miest. K významným výsadám spišských miest patrilo aj právo voľby farára. Každý kostol má svojho patróna spomedzi svätých. Tento je zvyčajne aj patrónom obce či mesta. Vrbov má za patróna uctievaného svätca, sv. Serváca. Koncom 13. Storočia sa dotvárali hranice Vrbova.
O Vrbove v 14. Storočí vieme veľmi málo. Treba predpokladať, že obyvatelia sa zúčastnili významnej bitky pri Rozhanovciach v roku 1312, v ktorej pomohli zvíťaziť Karolovi Róbertovi z Anjou a tým mu umožnili definitívne zasadnúť na uhorský trón. Karol Róbert Spišiakom túto pomoc nezabudol a pri obnovení ich privilégia v roku 1317 im vojenskú povinnosť celkom odpustil. Každé spišské mesto malo aj základné práva na obchod a na trh. Vo Vrbove sa trhy zvlášť nerozvinuli. Vrbovčania chodievali so svojím tovarom na trhy najmä do Kežmarku a do Ľubice. Od zálohovania Poľsku do polovice 18. storočia.
Pohnuté 15. Storočie sa pre spišské mestá začína udalosťou, ktorá veľmi podstatne ovplyvnila ich dejiny. V roku 1412 si uhorský kráľ Žigmund vypožičal od poľského kráľa Vladislava peniaze, ktoré potreboval na vojnu proti Benátkam. Vzhľadom na to, že kresťanská morálka vtedy videla v braní úrokov úžeru, sa v takýchto prípadoch dávala veriteľovi nejaká záloha, ktorá sa po vrátení pôžičky mala vrátiť. Tou zálohou bolo šestnásť miest zo Spiša a dve hradné panstvá aj s dedinami. Medzi trinástimi mestami bol aj Vrbov. Takto sa stalo, že sa Vrbov zrazu ocitol v zvláštnej situácii. Ostal síce v Uhorsku, ale jeho správu vykonávali poľskí starostovia, sídliaci na hrade Ľubovňa. Oni brali aj dane a ostatné dôchodky zo zálohových miest. Vypožičaná suma sa nikdy nevrátila, a tak ostal Vrbov spolu s ostatnými mestami v poľskom zálohu plných 360 rokov. Malo to výhody aj nevýhody. Nemuseli plniť vojenské povinnosti voči Uhorsku, nadbiehali im uhorskí aj poľskí králi. Obaja im dávali privilégiá, čo mestá pre seba využívali. Najväčší význam tohto zálohu bolo, že poľskí králi uznali zálohovým mestám všetky ich výsady.
Poliaci rešpektovali všetky práva spišských miest. Ponechali im miestnu i vyššiu samosprávu, ktorá mala na čele grófa, každoročne voleného veľkou radou, do ktorej každé mesto delegovalo určený počet delegátov. Vrbov tam vysielal troch delegátov. V rokoch 1724 – 1730 boli vo všetkých trinástich mestách postavené mariánske stĺpy, ktoré stoja dodnes.
Ešte sa celkom neskončili problémy so zálohovaním Vrbova, keď nastal ďalší problém: husitské „spanilé jazdy“. Husiti prešli Spišom z Poľska dvakrát: v rokoch 1431 a 1433. Husiti prešli aj Vrbovom, zdá sa však, že tu väčšie škody nenarobili. V nasledujúcich desaťročiach sa na Spiši ponevierali bratríci. O prítomnosti bratríkov pri Vrbove okolo polovice 15. storočia by mohol svedčiť názov jedného vrchu: Tábor.
Najvýznamnejšou udalosťou 16 storočia bola nepochybne reformácia. Hoci sa v Nemecku začala už v roku 1517 a v roku 1530 bolo ustálené augsburské vyznanie, udomácňovala sa u nás len postupne, a to vo forme takej veľmi umiernenej, že niekedy je ťažko povedať, či je nejaké mesto už evanjelické, alebo ešte katolícke. Naši evanjelici si totiž ešte dlho ponechali staré obrady i liturgický odev, dokonca ešte v 17. Storočí sa stretávame s mariánskou úctou . Vrbov mal významnú faru. Jeho farári boli často vzdelanými mužmi. Napríklad v rokoch 1467 – 1472 napísal vrbovský farár Ján z Kežmarku kódex, ktorý obsahoval diela sv. Tomáša Akvinského, Gregora Veľkého i Origenesa, a ten kódex aj vlastnil . Farári boli členmi a často aj seniormi Bratstva XXIV kráľovských farárov. Vrbovská fara bola po Ľubici najbohatšou farou spomedzi trinástich spišských miest. Všeobecne sa predpokladá, že reformáciu do Vrbova zaviedol Vavrinec Buchwald, pochádzajúci z Nisy v Sliezsku, asi v roku 1545. V roku 1549 bol seniorom uvedeného Bratstva. Podľa zásady, že zemepán určoval náboženstvo poddaných, prijali vieru aj obyvatelia Vrbova po tom, ako si mesto povolalo za farára evanjelického kňaza. Pri veľkom požiari Vrbova v roku 1556 zhorel archív Bratstva aj s privilégiami. Nemčina nahradila vo Vrbove latinčinu vo väčšej miere len okolo polovice 17. Storočia.
V roku 1671 sa na Spiši oficiálne začala rekatolizácia. Keďže dovtedy nebolo možné, aby v evanjelickom meste aj katolíci slobodne vykonávali svoje náboženstvo, vydal poľský kráľ Michal v roku 1671 listinu, v ktorej aj katolíkom trinástich spišských miest zaručil slobodný výkon ich náboženstva. Na základe tejto listiny sa katolíkom založených miest vrátilo niekoľko kaplniek, v ktorých pôsobili piaristi z Podolínca. V roku 1674 prevzali katolíci aj farský kostol vo Vrbove a na základe rozsudku tzv. miešaného súdu v Spišskom Podhradí musel Vrbovský farár Filip Heutsch odísť do Nemecka. V roku 1700 bolo vo Vrbove 10 katolíkov a 468 evanjelikov. Vrbovský farský kostol však naďalej používali katolíci. Evanjelici si svoje pobožnosti spočiatku vykonávali v súkromných domoch. Len v roku 1694 si postavili svoj prvý kostol.
V polovici 16. Storočia postihlo Vrbov veľké nešťastie. Dňa 13. Alebo 31. Marca 1556 v noci vypukol požiar, v ktorého dôsledku zhorelo celé mesto vrátane kostolov a fary. Väčšina domov vtedy ešte bola drevená. Zahynulo pri tom aj 14 ľudí. Biedu ešte znásobili iné nešťastia. V roku 1559 sa rozšíril mor na ošípané. Do roku 1580 Vrbov ešte dvakrát vyhorel. Požiare a ostatné nešťastia spôsobili ohromnú pauperizáciu obyvateľstva. Po požiari 1556 si Vrbov dal vyhotoviť dve pečatidlá, jedno menšie, jedno väčšie, slávnostné, na spečaťovanie svojich dokumentov. Na oboch typáriách je vyobrazený sv. Servác v ornáte s biskupskou mitrou na hlave, s kľúčom v pravici a s biskupskou palicou v ľavej ruke, stojac na podstavci. Je pravdepodobné, že pečatný obraz bol vyhotovený podľa starej gotickej sochy. Ten istý obraz sa nachádza aj na krstiteľnici z roku 1484.
Vzhľadom na to, že pri požiaroch zhorela aj veľká časť archívu Vrbova, je ťažké sledovať jeho demografický vývoj. Údaje za staršie obdobie možno čerpať najmä z kanonických vizitácií fary. Vrbov bol stredným mestečkom. Počet jeho obyvateľov sa pohyboval okolo 600 – 700. Počas morových epidémií sa však jeho počet mohol radikálne znížiť.
Obyvateľstvo Vrbova sa zamestnávalo prevažne poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Pestoval sa vo veľkom ľan a tunajšie ľanové plátno bolo známe a obľúbené. V roku 1726 prikázal poľský starosta knieža Ľubomirský, aby si remeselníci založili vlastné cechy. O tom ako vyzeral Vrbov v roku 1747 sa nachádza zaujímavá správa v štátnom archíve vo Viedni. Hovorí: „Menhartsdorf, vel Wrbow sa obyčajne nazýva Menersdorf. Je to malé ale lepšie mesto ako Tvarožná a Ruskinovce, ale nemá hradby ani brány. Patria mu dva drevené mlyny ležiace niže mesta. Fara a kostol, ohradený múrom, sú z kameňa. Lúky sú miestami močaristé, polia však čiastočne dobrej kvality. Les patriaci mestu je veľmi malý a zarastený vysokokmeňovými drevinami. Obyvatelia, väčšinou evanjelici, sa živia poľnohospodárstvom, pálením liehu a obchodom s plátnom.“
Vrbov v rokoch osvietenstva (1750 – 1850) 18. storočie sa v histórii nazýva aj storočím osvietenským. Pozrime sa teraz, ako vyzerala v tomto období situácia vo Vrbove, kto boli jeho obyvatelia, ako a čím žili. Viac o pomeroch v meste v tomto období sa dozvieme z kanonickej vizitácie spišského prepošta z roku 1754. Dominantou mesta bol katolícky kostol s vežou pôvodne románsky, z roku 1222. Okolo kostola sa nachádzal cintorín, obohnaný múrom. Okrem toho bola na námestí ešte renesančná zvonica, ktorú postavili evanjelici a budova fary. Na veľké naliehanie evanjelikov mal Vrbov od roku 1792 dve školy. Po dlhých storočiach poľského zálohu sa spišské mestá vrátili v roku 1772 uhorskej korune. Podliehali komorskému administrátovi. Bol ustanovený richtár, ktorý spolu s tribúnom menoval štyroch senátorov. Radnica v tom čase ešte v meste neexistovala, a tak sa mestská rada schádzala u richtára. Posledná tretina 18. Storočia je poznamenaná pomerne čulým stavebným ruchom. Radnicu dostavali v roku 1805. Evanjelici, ktorým od roku 1694 slúžil drevený kostol, začali v roku 1782 rokovania o stavbe nového murovaného kostola. Murovaný kostol postavili v roku 1784. Aj katolícky kostol, ktorý je najstaršou budovou v meste, prechádzal zmena . V roku 1772 podstúpil rozsiahlu renováciu a úpravy v barokovom štýle. Nový cintorín založili v blízkosti starého v roku 1780.
V tomto období sa postupne menil ráz mesta, pretože predtým drevené, z bezpečnostného hľadiska nevhodné stavby postupne striedali nové, murované. Tak mesto dostalo aj novú, murovanú krčmu, keď stará drevená v roku 1785 vyhorela. Prvá polovica 19. Storočia zastihla Vrbovčanov v neustálych sporoch o lesy. Aj katolíci a evanjelici mali medzi sebou časté nezhody. Nie veľmi pokojné časy v meste zvýrazňovali protesty a vzbury mestskej chudoby. Policajný poriadok vydali v roku 1812, bol zameraný proti týmto prejavom. Obsahuje aj dôležité ustanovenia na ochranu zdravia a života obyvateľov.
Obyvatelia Vrbova sa v prevažnej miere zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka a koni. Pestovali ľan a dlhú tradíciu tu mala výroba plátna. Ostatným remeslám sa venovali len do tej miery, do akej boli potrebné pre obyvateľstvo. Nositeľmi vzdelanosti a kultúry v mestách a obciach v starších časoch boli farári, učitelia a notári. Vrbovskí farári zhromaždili bohatú knižnicu. Dlhé roky tu pôsobil učiteľ a organista Michal Fridmanszky, výborný hudobník a matematik. Vrbov bol aj rodiskom alebo miestom pôsobenia viacerých vynikajúcich osobností, akou bol napríklad múdry a vzdelaný senior spišskej fraternity Prokop Scholtz.
Na prahu modernej doby (1850 – 1918) Revolúcia 1848/49 priniesla veľa neistoty. Mestom prechádzali revolučné a cisárske vojská. Provincia XVI spišských miest sa premenila na Vládny komisariát XVI spišských miest s dosadeným vládnym komisárom. Rozhodlo sa, že sa odstránia všetky výsady spišských mestečiek a že sa začlenia do Spišskej župy. Tak bol aj Vrbov začlenený od 1. Novembra 1850 do župy a stal sa súčasťou Kežmarského okresu ako jedna z jeho obcí. Tento stav však trval len do pádu absolutizmu a na jar 1861 bol reštituovaný pôvodný stav, Vrbov sa opäť stal mestom. Nový obecný zákon 18/1871, ktorý poznal ako kategórie len mestá so zriadeným magistrátom, veľké obce a malé obce. Všetky bývalé spišské mestá sa mali automaticky premeniť na mestá so zriadeným magistrátom. Týkalo sa to aj Vrbova. Bolo treba zvýšiť plat richtárovi, čo si žiadalo ďalšie náklady. Pretože Vrbov bol na tom finančné veľmi zle dňa 1. Júla 1878 sa stal veľkou obcou.
Do mestečka neblaho zasahovali požiare. Bolo ich viac, ale katastrofálne následky mal požiar, ktorý vznikol dňa 21. Októbra 1877 o 4. Hodine ráno. Zhorela veľká časť Vrbova. Dlho trvalo, kým sa Vrbov z toho spamätal. V rámci modernizácie využil Vrbov skutočnosť, že ležal na frekventovanej ceste medzi Kežmarkom a Levočou a presadil si zriadenie poštového úradu dňom 10. 12. 18968. Telefón bol zavedený v roku 1916. Školstvo bolo vo Vrbove organizované podľa cirkvi. V roku 1873 bola založená aj obecná škola. Mala dve triedy a dvoch učiteľov musela vydržiavať obec. Pre život našich komunít v minulom storočí mala veľký význam spolková činnosť. V roku 1878 bol založený Dobrovoľný hasičský spolok. Prvá svetová vojna spôsobila aj vo Vrbove rovnaké ťažkosti ako inde: neistotu, veľa padlých na frontoch, hlad, drahotu. Obyvatelia ich však prežili s im príznačnou trpezlivosťou. Ale po vojne sa museli vyrovnávať s novými problémami.
Roky búrlivých premien (1918 -1945) Po prvej svetovej vojne Vrbov ekonomický a sociálne permanentne klesal. Chýbali strategické surovinové a energetické zdroje, širšie trhové zázemie i priaznivá dopravná poloha. Objavenie sa lacnejších fabrických tovarov na trhu zapríčinilo pokles remeselnej a ručnej domácej produkcie. Remeslá upadali a ich realizátori nachádzali hlavný zdroj obživy v poľnohospodárstve alebo vo vysťahovaní. Ani nie 28 rokov prinieslo neobyčajne prudké spoločensko-politické zvraty.